Musíme zomrieť, ale tvárim sa ako by sa ma to netýkalo, žijem si svoj život, raz dole raz hore, však ako každý. Žijem s tou myšlienkou, ale niekde hlboko v podvedomí, málokedy ju odtiaľ vytiahnem. Plánujem si budúcnosť, no lepšie povedané snívam. Ako keby sa jej aj vôbec môžem dožiť, aj zajtrajška a vôbec aj dnešného večera. Beriem to ako samozrejmosť, a zajtra toto a pozajtra toto, o týždeň hento....naháňam sa ako debil do roboty a domov a do školy a stereotyp a tie isté myšlienky......a ešte miliónkrát a a a....Bojím sa smrti, bojím sa toho, že nič nebude, alebo neviem čo bude...mám strach z neistoty a možno aj z bolesti....z toho, že všetko čo som vybudovala za 20rokov môjho života stratím....bojím sa neistoty....v bezpečí sa cíti každý fajn...ale kde to je? Tento článok nepíšem len tak, ale reagujem na to čo som sa dnes dozvedela.....nepoznám vôbec dobre toho človeka, stretla som ho max. 3 krát v živote, ale zafixovalo sa mi v pamäti jeho meno, jeho pes (fakt uletený pes, ktorý ma celú oslintal).... Včera zomrel.....mladý chalan...nepoznám ho dobre...ale slzy som neudržala...prišlo mi to také smutné....a aj teraz....a ani neviem vysvetliť svoje pocity.....ale viem jedno...chcem žiť na plno, zo všetkých síl, pretože nikdy nevieme, kedy to budeme my...a koľko budeme mať rokov....je to trochu morbídne, ale.....nikdy nevieme ako sa všetko môže v okamihu sekundy zmeniť,.........