nikolete

Niekedy si vôbec neuvedomím, čo vlastne vyslovím....ako je to možné? Stalo sa to už v rôznych situáciách a mnoho ľuďom som svojimi nepremyslenými vyslovenými vetami ublížila....Nepremyslela som si to a nezvážila dôsledky.
Po tom, ako som si uvedomila následok toho, čo som urobila, som to už nemohla napraviť. Videla som tú veľkú skazu, ktorú som spôsobila, celú situáciu pozorovala akoby išlo všetko mimo mňa, ale ja som bola v hlavnej úlohe....Nemohla som sa ani pohnúť, nič....Pozerala som sa na to, ako ten dotyčný reaguje....zmrštila sa mu tvár, vyšli prvé slzy....prvé slová, slová smútku a hnevu....výčitky a nemé pohľady....pohľady plné otázok....a veľká rana v duši...kým som si uvedomila vôbec čo sa práve odohralo, hľadala spôsoby, ako to vrátiť späť, čo povedať aby som to nejak vykompenzovala? Aby som to vysvetlila? A ako to mám vôbec vysvetliť, že som si to nepremyslela a len tak to zo mňa vyletelo? A bolo to možno to, čo som v skutočnosti chcela povedať, ale nemohla, lebo som tušila, že to takto dopadne?
Bola som úprimná, ale v podstate som chcela byť neúprimná. A potom to neúprimnosťou nahradiť?
Nie...nie....nedá sa to vrátiť späť.... mohla som povedať, spraviť čokoľvek, ale nemohla som to zmeniť....Snažila som sa to napraviť, ale ten človek to má v pamäti a v srdci vyryté...vyryté ako písmená do kameňa....hlboko....
A ja rozmýšľam teda po tom všetkom, či je správne, že to vie....vlastne či som ja spravila správne...
Správne konanie? Aké je to? Niekto vysloví vetu: „Konala správne.“ .....znamená to, že je to správne pre toho človeka, kto tú vetu vyslovil alebo pre toho, kto tak konal....je to podľa mňa dosť subjektívny názor...
Slovo neviem je veľmi zaujímavé slovo....Keď mi ho často vravieval jeden človek, išlo ma rozhodiť....ja som položila otázku....a on odpovedal neviem...tá otázka bola pre mňa dôležitá....potrebovala som to vedieť v tej chvíli, počuť áno alebo nie....alebo nejaké vyjadrenie...ale on odpovedal neviem...Nechápala som, ako to môže povedať, či to preňho nie je dôležité...prečo vraví neviem...keď pre mňa je to tak nesmierne dôležité....ale teraz viem, že mi to slovo môže povedať ešte tisíckrát a ja sa pousmejem...a som rada, že ho povie, lebo je úprimný.....mám právo povedať neviem, na ktorúkoľvek otázku a keď mám práve na to chuť a aj keď sa to nehodí....
Napadla ma myšlienka: „Čo to vlastne znamená, že sa niečo nehodí?“ Niekedy sa umlčíme, lebo si povieme, že v tejto situácii sa to nehodí, proste by som to nemala povedať, lebo..... ale prečo sa takto obmedzujeme....? Neviem..:) Je to preto, že nie sme sami sebou alebo že nie sme úprimný, niečo skrývame, chceme to utajiť? Aby si ten druhý o nás nedajbože nemyslel niečo zlé....
Človek môže ublížiť aj krásnymi slovami plnými lásky...., ak nie sú tie slová lásky úprimné a ten dotyčný ich nezneužíva len na to, aby dosiahol cieľ svojou prefíkanosťou. Je milý, lichotí, dobre že vám neznesie modré z neba pretože niečo potrebuje. Kontaktuje vás len preto, že niečo potrebuje...poznáte to....? No ja áno....Ale toto je v pohode...pomáhame si navzájom...nie? Samozrejme, ak to neprekročí nejakú hranicu...ale vynára sa ďalšia otázka, kde je tá hranica?
Niekedy nám niekto niečo povie úprimne a niekedy a dosť často sa nám to nepáči a urazíme sa....no ja som to tak robievala....ale teraz sa urazím na 1minútu:) a potom nad tým začnem uvažovať, že je tam určite kúsok pravdy...a budem cvičiť ďalej, aby to nebola ani jedna minúta....
Čítala som jednu knihu volá sa Štyry dohody a ako príklad uvádza Hitlera....jeho sila slova bola neuveriteľná...dokázal zburcovať celý ľud....ale to všetci poznáme...však?
Ohováranie, nadávanie na ostatných, osočovanie, klamanie je zneužívanie slova...tak prečo to ďalej robíme? Ja viem, že je to ťažké to nerobiť, keď to robia iní a robia to aj nám. Prečo to tí druhí robia? Lebo sú to naučený robiť....lebo v tom vyrastáme, žijeme v tom, každý to robí, až si na to tak zvykneme, že nám to príde úplné normálne........Snažím sa proti tomu bojovať....každý deň vstanem s tým, že dnes sa to podarí, ale ešte ani jeden deň sa nepodaril podľa tejto predstavy....ale to nie je neúspech....to je len ďalší pád...a ja vstanem a idem ďalej...padám opäť a opäť, každý deň a ja verím v to, že raz príde ten deň, keď budem chodiť bez pádov....