Včera som mala veľmi pekný, udalosťami naplnený deň. Asi každý by na to reagoval rôzne. Volám kamarátke ohľadom sobotňajšieho večera. Pýtam sa jej, či už rezervovala stôl, po dvoch minútach (podotýkam po dvoch minútach) prídem na to, že to vôbec nie je moja kamoška Ivka ale úplne iná Ivka, dokonca jedna teta Ivka, ktorej vykám. No veľmi komická situácia. Ja som rozmýšľala prečo nevie o čom hovorím a ona asi o čom to vlastne hovorím. O akom stole preboha....:)zasmiali sme sa....:)
Neskôr som sa rozhodla s kamarátkou ísť sa previesť na bicykel, pretože bol krásny slnečný deň. Bicykel som už nevidela dva roky. Tak sme si naplánovali len nejakú krátku trasu. Lenže po tom ako som vybrala bicykel z pivnice, lepšie nazvané po úmornom pasovaní sa s ním som zistila, že má totálne, ale totálne vyfučané gumy, tak sme ich fúkali ešte pol hodinu pred vchodom. Medzitým slnko už skoro zapadalo. Tak sme sa vybrali na „krátku“ túru. Po tom ako sme si pozreli smútiace psy v útulku (nad ktorými som smútila aj ja) a západ slnka sme sa rozhodli našu túru predĺžiť. Lenže....háčik nastal vtedy, keď sa mi po tom ako som neskoro prehodila na kopci roztrhla reťaz....nie žeby len tak spadla, však ja ju viem opäť nahodiť, ale nieee ona sa musela roztrhnúť. Tak sme ju spojili. Mali sme totálne čierne ruky a potom taký „týpek“, ktorého sme zastavili s prosbou o pomoc povedal, že sme to mali najprv nahodiť a potom spojiť...Tak sme sa na to vykašlali a šli domov, no samozrejme ja pešo. Nastala ďalšia komplikovanejšia situácia, ako narvať ten bicykel naspäť do pivnice. Bola som tam asi štvrťhodinu alebo pol. Neviem. Zistila som, že tam máme milión nepotrebných vecí len preto, že nám je ľúto ich vyhodiť alebo si niekto z našej rodiny myslí, že to ešte niekedy určite budeme potrebovať. No jasné „určite“. Nakoniec som ho tam narvala, ale ujmou utrpel zaváraninový pohár, ktorý som rozbila. Tento deň bol niečím výnimočný. Žeby nácvik mojich nervov alebo nácvik zvládania rôznych situácii? Každý človek by reagoval asi inak. Ja som sa napríklad na tom smiala, mala som z toho ohromnú zábavu. Možno pred rokom by som pri tej roztrhnutej reťazi stratila nervy a šlahľa ju do najbližších kríkov. Ale prečo si zbytočne vytvárať stresové situácie. Prišla som na to, že si ich vytvárame sami, a neberiem ako príklad len včerajší deň, to je len taký slabý odvar. Všetko záleží na tom, ako sa k danej veci postavíme a podľa toho ju zvládame. Keď zaujmeme nasratý postoj, tak tým nič nevyriešime, naopak všetko to bude sťažené a prečo? Lebo si to sami sťažujeme. Napr. meškám ráno do práce, naháňam sa po byte, búcham, trieskam, dupem, a stále si opakujem „ja to nestihnem, ja to nestihneem, ja to určite nestihneeeem“ ale tým, že si to budem dookola opakovať si nepomôžem, práve naopak. Myslím si, že by sme v každej situácii mali zachovať chladnú hlavu, najprv si premyslieť o čo vlastne ide, či to je skutočne také dôležité pre život alebo ide o maličkosti alebo o veci, ktoré už nezmeníme. Čiže nám zostáva len sa s tým vyrovnať a zabudnúť. Takže drahí moji šetrite si nervičky a :-).
Neskôr som sa rozhodla s kamarátkou ísť sa previesť na bicykel, pretože bol krásny slnečný deň. Bicykel som už nevidela dva roky. Tak sme si naplánovali len nejakú krátku trasu. Lenže po tom ako som vybrala bicykel z pivnice, lepšie nazvané po úmornom pasovaní sa s ním som zistila, že má totálne, ale totálne vyfučané gumy, tak sme ich fúkali ešte pol hodinu pred vchodom. Medzitým slnko už skoro zapadalo. Tak sme sa vybrali na „krátku“ túru. Po tom ako sme si pozreli smútiace psy v útulku (nad ktorými som smútila aj ja) a západ slnka sme sa rozhodli našu túru predĺžiť. Lenže....háčik nastal vtedy, keď sa mi po tom ako som neskoro prehodila na kopci roztrhla reťaz....nie žeby len tak spadla, však ja ju viem opäť nahodiť, ale nieee ona sa musela roztrhnúť. Tak sme ju spojili. Mali sme totálne čierne ruky a potom taký „týpek“, ktorého sme zastavili s prosbou o pomoc povedal, že sme to mali najprv nahodiť a potom spojiť...Tak sme sa na to vykašlali a šli domov, no samozrejme ja pešo. Nastala ďalšia komplikovanejšia situácia, ako narvať ten bicykel naspäť do pivnice. Bola som tam asi štvrťhodinu alebo pol. Neviem. Zistila som, že tam máme milión nepotrebných vecí len preto, že nám je ľúto ich vyhodiť alebo si niekto z našej rodiny myslí, že to ešte niekedy určite budeme potrebovať. No jasné „určite“. Nakoniec som ho tam narvala, ale ujmou utrpel zaváraninový pohár, ktorý som rozbila. Tento deň bol niečím výnimočný. Žeby nácvik mojich nervov alebo nácvik zvládania rôznych situácii? Každý človek by reagoval asi inak. Ja som sa napríklad na tom smiala, mala som z toho ohromnú zábavu. Možno pred rokom by som pri tej roztrhnutej reťazi stratila nervy a šlahľa ju do najbližších kríkov. Ale prečo si zbytočne vytvárať stresové situácie. Prišla som na to, že si ich vytvárame sami, a neberiem ako príklad len včerajší deň, to je len taký slabý odvar. Všetko záleží na tom, ako sa k danej veci postavíme a podľa toho ju zvládame. Keď zaujmeme nasratý postoj, tak tým nič nevyriešime, naopak všetko to bude sťažené a prečo? Lebo si to sami sťažujeme. Napr. meškám ráno do práce, naháňam sa po byte, búcham, trieskam, dupem, a stále si opakujem „ja to nestihnem, ja to nestihneem, ja to určite nestihneeeem“ ale tým, že si to budem dookola opakovať si nepomôžem, práve naopak. Myslím si, že by sme v každej situácii mali zachovať chladnú hlavu, najprv si premyslieť o čo vlastne ide, či to je skutočne také dôležité pre život alebo ide o maličkosti alebo o veci, ktoré už nezmeníme. Čiže nám zostáva len sa s tým vyrovnať a zabudnúť. Takže drahí moji šetrite si nervičky a :-).
Komentáre