nikolete

Vždy som sa rada zamýšľala nad problematikou všetkého. Proste mi nedá nič pokoj, kým na to neprídem, nedostanem sa na kĺb veci, alebo proste neodhalím to, čo je mi tajomné, nepoznané niekedy divné...aj tak to chcem poznať...zvedavosť...typická vlastnosť žien...ale mohla by som polemizovať nad tým, či vôbec len žien...

Nikdy ma nenapadlo rozprávať alebo nedajbože opisovať moje pocity, odhaľovať svoje vlastnosti, postoje, správanie, a vôbec svoju povahu či nedostatky. Som hrdá, až priveľmi hrdá na to aby ľudia zistili moje záporné stránky...samozrejme tie kladné vystavujem na obdiv...prečo? Viem, ale opäť mi zábrany nedajú prekročiť moje obavy z toho, že tí ostatní, moji priatelia a známi, či nepriatelia a neznámi spoznajú moje vnútro...budú doňho vidieť, budem čitateľná,....je to strach....prečo sa my ľudia vôbec utápame v strachu z hocičoho...budujeme ho a zväčšuje sa a tým sme obmedzený...sami si obmedzujeme vlastnú slobodu a nevidíme to....sme slepí...hľadíme len vpred a nie do strán...často sa nezamýšľame nad podstatou veci, ale proste to tak je, tak to tak je, a neriešim to....ale prečo sa nezamyslíme prečo to tak je, z akého dôvodu? Kde je podstata....často nevidím tu podstatu.. prehliadam ju, úmyselne alebo neúmyselne? Asi preto, že je to jednoduchšia cesta....do môjho života vstúpilo mnoho nových ľudí, mnoho starých známych ich nepozná a už ani mňa nepoznajú.... Zamýšľam sa často prečo to tak je? Prečo ma už moji starí priatelia nepoznajú? A prečo niektorí nimi prestali byť....je to mojim zapríčinením, či ich...či je to len proste život, osud a má to tak byť, alebo si nemáme viac čo povedať, alebo sa pýtam, boli ste vôbec priatelia, (momentálne musím vyviesť z omylu 3osoby)....Prečo ma nechápu? Skrývam sa im, skrývam pred nimi svoju dušu? Prečo? Ja neviem....mám právo povedať neviem...Možno je to čas, ktorý uplynul a už sa nedá vrátiť späť, a prednedávnom som chcela, ale to je minulosť, zaoberať sa minulosťou je pre mňa krok späť....Minulosť pominula, ale často v nej žijeme, žijeme v nej každý deň, každú hodinu....pretože stále sa nám vynárajú spomienky....spomienky pekné, aj tie ťažko stráviteľné....možno nikdy nestráviteľné...Chcem zakričať, že nechcem žiť v minulosti, lebo ma to obmedzuje v spoznávaní a učení sa nového, obmedzuje ma na každom kroku....lebo ovplyvňuje moje ďalšie rozhodnutia...ale nie len moje...ale všetkých...prečo si to nepriznať...síce...ťažká filozofická otázka, keď podaktorí nevieme, ani čo si priznať....a veľa ľudí sa možno pýta o čom to točí, preboha? A budúcnosť. .Čo je budúcnosť....vieme čo sa stane? Robíme si plány, na zajtra, na pozajtra, na budúci týždeň, o rok....o desať.... akú budeme mať rodinu, deti, prácu a život....je to strata času....haloooo....prečo sa zaoberať budúcnosťou, keď neviem, či tu zajtra budem? Prečo si stále niečo plánovať, udalosti, celý život je jeden veľký plán.... pretože sa cítime v bezpečí....a čo sa stane keď sa plán nepodarí....sme smutní, zmarili sa naše očakávania a predstavy....domnieky....čo a ako sa stane....sme sklamaní, pretože sa niekedy naše plány nevydaria podľa našich predstáv....a potom si opäť kladiem otázku...tak prečo si ich vytvárame? A opäť neviem...no proste neviem.... Chcem sa vrátiť k môjmu terajšiemu a minulému životu...rada sa nad tým zamýšľam, prečo je to teraz tak? Prečo som začala žiť úplne inak, vnímať veci, ľudí, situácie úplne inak... Niektorí to berú ako kladnú zmenu, ale počula som aj opak...to ma zranilo, strašne ma to zranilo, a ten človek čo tú vetu vyslovil si to možno ani neuvedomil...ja viem, kto to je, je to blízky človek....ale rešpektujem jeho názor...lebo pre mňa znamená veľa.... Prečo mám pocit, že som veľa ľudí stratila, ale keď sa s nimi opäť stretnem mám pocit, že opäť stoja pri mne a je to tak, ako predtým...Mám vás rada...Ste súčasťou mňa....Ja viem, že som sa zmenila, beriem to ako dar a pozitívnu zmenu, za ktorú vďačím jednému človeku a jeho rodine...ďakujem...veľmi si to vážim, aj keď som sa s tým pasovala...nasierala a kričala, trápila sa a plakala....bola to cena za to, čo som teraz dosiahla, viem, že ma čaká ešte veľa prekážok, ale ja som pripravená ich zdolávať, som pripravená na cestu, ktorú som si vybrala a budem bojovať...bojovať, aj keď celý život....veď som predsa lev....tak by som sa mala konečne tak správať.....:) Možno viacerí netušíte o akej zmene píšem, je to preto, lebo sa nestretávame často, pretože každý žijeme svoj život....možno nemáme kedy spoznávať toho druhého...chcela by som to zmeniť.....chcem zmeniť ešte mnoho vecí.....a chcem poznamenať jedno...vždy budem robiť veci tak ako cítim....ako to cítim v srdci a je mi jedno, ako to prijmete, či sa naseriete alebo sa so mnou nebudete baviť....je to vaša osobná vec a mňa sa to netýka, ale budem vaše názory rešpektovať...budem sa snažiť robiť veci ako najlepšie dokážem, pretože len tak môžem mať s prežitého dňa dobrý pocit.... Nechcem viac ohovárať druhých ľudí a šíriť klebety a vôbec počúvať ich....neviem ako vám to mám povedať, ešte som nenašla silu...a prosím nezaťažujte ma problémami druhých ľudí, vašimi áno, lebo ma to zaujíma, lebo ma zaujímate vy, vaša rodina, ..... Často som ľudí ohovárala a priznám si to a dokonca aj teba, čo to čítaš....sranda...pekne si dávam, čo? Ale ja to nemám chuť už ďalej robiť, lebo je to na grc....je na grc, že ľudia radšej vedú debatu, riešia iných ľudí ako seba a vlastné problémy....neobviňujem vás ani nevravím, že práve vy, moji známi to robíte....ale môžem s istotou povedať, že ľudia to robia.... Chcem vám všetkým ešte povedať, či napísať, že hocikedy som tu pre vás, hocikedy zavolajte, napíšte, dajte mi o sebe vedieť, ja budem šťastná.....aj keď mi niekedy leziete na nervy a mám chuť vám niekedy povedať STOP.....daj mi pokoj...teraz nie....ale to asi každý....každý potrebuje občas vlastný kľud, pokoj, samotu, chillout, vypnúť...aspoň na chvíľu....pretože niekedy na to nemám čas....pretože som v zhone...v zhone života.....a často tento rýchly sled neviem zastaviť....v pondelok ráno sa budím do práce a uvedomím sa v sobotu, keď sa budím do školy...ale na druhej strane som šťastná, že mám stále čo na práci a venujem sa mojim koníčkom, mojim novým koníčkom.... Strednou školou sa ukončila etapa môjho života a začala sa nová....iný život, iné povinnosti, iná zodpovednosť za seba a za svoje činy....už sa nehrám s lentilkami...už som veľká....dospelá...ale je prirodzené, že sa chovám aj ako dieťa...ako malé päťročné dieťa...občas...občas si uletím....teraz si často ulietam...na hlúpostiach...je to sranda...a som šťastná...konečne som šťastná....lebo som tento pocit predtým nepoznala...a je to krása.....:)